blog
Niektorí rodičia si to nevedia predstaviť, lebo to nezažili. Každý, kto má doma takýto problém a zaujíma sa o to ale zistí, že to nie je až taká nezvyčajná situácia: dieťa, ktoré sa nechce vykakať do šerblíka. Existuje nejaký všeobecný dôvod prečo niektoré deti majú v sebe takýto blok?
Schopnosť ovládať zvierače pri vyprázdňovaní je celkom komplikovaná záležitosť, aj keď sa to nemusí tak javiť. V prvom rade dieťa musí byť neurofyziologicky zrelé na to, aby dokázalo vedome ovládať zvierače, a to zároveň znamená, že by malo byť aj kognitívne dostatočne zrelé na to, aby dokázalo pochopiť, že medzi jeho akciou a následkom je nejaká príčinná súvislosť.
K tomu sa pripája ešte aj dynamika vnútorných procesov, v 2. a 3. roku života je tréning čistoty spolu s nadobúdaním autonómie (nielen v oblasti čistoty, ale aj vzďaľovania sa od matky) u dieťaťa tá najdôležitejšia vývinová úloha.
Nestane sa to „len tak“, dieťa potrebuje vynaložiť veľa úsilia na to, aby dokázalo prekonať svoju úzkosť, ktorá vyplýva zo separácie od primárnej vzťahovej osoby v oblasti autonómie, a vysoko autonómnym činom je aj to, že sám rozhodujem o tom, čo pôjde von a čo ostane vnútri. Nároky, ktoré na dieťa máme v tejto oblasti sa môžu stať pre dieťa zdrojom pocitu devalvácie.
Aby sme sa nevzdialili od reality k teóriám, budem sa pýtať podľa vlastnej skúsenosti. Naše dieťa sme posadili na šerblík prvý krát keď vedelo sedieť. Všetko vyzeralo ukážkovo. Bolo tam spokojné, vždy sa hralo, čítali sme knižku a výsledok sa dostavil. Bez plaču, stresu, nátlaku. Žiadne donucovacie prostriedky. Až do momentu, kým dieťa začalo chodiť a zo šerblíka utekať. Čo sa podľa Vás mohlo stať?
Aj napriek tomu, že teória nie je veľmi záživná, na niečo nám slúži. Na základe toho, čo ste popísali viem ako psychológ veľmi málo o tom „čo sa mohlo stať“, pretože ste popísali len izolovaný problém. Na to, aby som sa vedela vyjadriť, čo sa v tomto konkrétnom prípade udialo by som potrebovala viac informácií o dieťati, jeho povahe, dynamike v rodine, nárokoch a očakávaniach rodičov na vlastné dieťa, možný vplyv stresorov atď.
Z môjho pohľadu je čas, kedy títo konkrétni rodičia začali s tréningom čistoty priskoro, ale pokiaľ neboli na dieťa kladené na jej dodržiavanie prisilné nároky, tak by to možno mohlo dopadnúť dobre. Avšak, viem si
predstaviť, že rodič, ktorý od 8 mesiacov dieťaťa začne s tréningom čistoty pri najlepšej vôli, božskej trpezlivosti a dobrej konštitúcii, bude veľmi pravdepodobne po pol roku – roku svojej snahy už zákonite vyčerpaný, ak nie zúfalý. A pritom v iných oblastiach môže byť úžasným rodičom. Začne na dieťa tlačiť, bude sa naň hnevať. A to má dieťa ešte len približne 18 mesiacov alebo 2 roky.
V ďalšej fáze sa dieťa sa začalo skrývať. Teda malo rok, nosilo plienku a vykakalo sa ale iba pod stolom alebo za závesom, či na WC osamote za zavretými dverami. Podmienkou bolo, že nikto nesmie byť na blízku. Akoby sa hanbilo. Môže sa takéto malé dieťa hanbiť alebo už kopíruje a vidí, že aj rodičia nechú byť pri veľkej potrebe videní?
Myslím si, že dieťa uteká preto, lebo je to preňho príliš, ešte to nezvláda a nechce byť devalvované, nechce zažívať neúspech. Samozrejme, že malé dieťa sa hanbí, hanba je jedna z jadrových emócií. Ak som neprijímaná, zažívam pocit hanby, nestačí kým som, musím byť iný, aby ma mali radi. Áno takáto jednoduchá je detská logika, pretože dieťa nie je na tom kognitívne tak ako my, keď má 1,5 r. nedokáže chápať veci tak ako my, v ich komplexnosti.
OK. Poďme ďalej. Dieťa prestalo potrebovať plienku pred 2. rokom. Cikanie zvláda samo, bezproblémovo, aj v noci a škôlke ale keď trebalo ísť kakať, vypýtalo si plienku. Ak ju nedostalo, radšej stolicu zadržiavalo. Jeho odpoveď na otázku prečo nechce kakať do šerblíka/záchoda je, že sa bojí. Čoho a prečo sa môže báť?
Predpokladám, že sa môže obávať nárokov, ktoré sa spojili s udržiavaním čistoty.
Skúšali sme vymeniť šerblík, dieťa si vybaralo v obchode taký ako chcelo. Skúšali sme záchod, podložku na záchod, hrať sa tam, sladkosti ako odmenu, ukazovali sme ako to robíme mi dospelí, splachovali spolu "plienkové úspechy" do záchoda. Plienky sme skúsili doma nemať, ale kvôli mladšiemu súrodencovi je to nemožné. Ako prejsť dieťaťu cez rozum?
Ako rodičia ste preukázali veľkú kreativitu a úžasnú schopnosť kreatívneho prispôsobenia. Vyskúšali ste už všetko, veľmi sa snažíte a ono to nejde. Pravdepodobne sa cítite frustrovaní, možno máte pocit, že ako rodičia ste zlyhali. Otázkou je odkiaľ to viete, že vaše 2ročné dieťa „by malo byť bez plienky“? Dôležitou informáciou tu je aj narodenie súrodenca v čase kedy sa dieťa ešte len začína separovať od matky.
Prečo niektoré deti pochopia tieto veci v roku a pol, iným na to nestačiia ani tri roky?
Pretože ľudia sú úžasne fascinujúci a individuálni, každý sa rodíme s inou predispozíciou, psychickou a fyzickou výbavou, preto nie je možné pri našej najlepšej snahe deti natlačiť do tabuliek. Samozrejme existujú nejaké hranice zdravého vývinu, ale čo sa týka nácviku čistoty je potrebné mať naozaj tie hranice široké.
Kdesi som čítala vyjadrenie jednej dnes už mami, že jej brat vyštudoval Harvard ale na záchod začal sám chodiť ako 4ročný. Možno to bola len nadsázka a spôsob ako povedať, že "nebojte sa, veď raz sa to každý naučí". Mali by sme sa s tým uspokojiť a nechať veciam voľný priebeh keď už je jasné, že dieťa všetkému, čo sa od neho chce rozumie len to nechce spraviť?
Áno, myslím si, že v dnešnej dobe nárokov a výkonov je dobré osvojiť si tak trochu „lenivý“ prístup a nechať deťom čas dozrieť, netlačiť na nich, aby dosahovali tabuľkové výkony. 4 roky pri nácviku čistoty je z môjho pohľadu úplne normálny vek, možno by som k tomu rok ešte pridala. V individuálnych prípadoch aj viac.
Môže byť problémom strach z vlastného zlyhania alebo zlý zážitok napr. bolestivé kakanie?
Určite áno. Dieťa s horšou životosprávou môže mať fyziologický problém, tvrdá stolica a skúsenosť s bolesťou môže v tomto hrať významnú rolu.
Ako postupovať? Čo radíte? Platí: chváliť chváliť chváliť, alebo byť konštruktívne kritický?
Nechváliť, nekričať, brať to ako normálnu vec, ktorú dieťa potrebuje prebrať ako bežnú súčasť života. Nehody nekomentovať, pomôcť dieťaťu upratať si, navliecť si čisté nohavičky, ísť proste ďalej tak, ako ide aj život. Na dieťati sa nedá nič kritizovať, ani konštruktívne, ani inak, dieťa je dokonalé také aké je.
Môže pomôcť podmieňovanie, napr. keď sa nevykakáš, nepôjdeme na ihrisko? Alebo: ak sa vykakáš, pôjdeme na ihrisko?
Nerobila by som to, ak nechcete tráviť celé dni doma, reštrikcia pohybu ide proti základným
fyziologickým potrebám dieťaťa, môžete si tak narobiť viac škody do budúcnosti.
odporúčame!
