Psychologička: Krik a hrozby nezaberajú tak ako si myslia dospelí

Strach zvykne prameniť z toho, že deti sa boja reakcie rodičov. Čo odporúčate rodičom? Ako zvládnuť túto situáciu – teda keď sú sami nahnevaní alebo sklamaní?

Rodičom odporúčam si predstaviť seba, keď boli školopovinné deti. Ako im to v škole išlo, s čím mali problémy a čo im išlo. Mali by si predstaviť situáciu, keď na nich v detstve nakričali a ako sa vtedy cítili. Mali by si položiť otázku, aké to pre nich bolo, ako sa cítili: slabí alebo silní? A tiež by si mali odpovedať na otázku: aký to malo na nich účinok a ako dlho ten účinok trval. A hlavne: čo by pre seba získali ak by ich dieťa spĺňalo ich predstavy o tom, ako sa treba učiť a aké treba mať známky? Po úpriných odpovediať na tieto otázky by mohla klesnúť miera napatia rodiča aspoň o 20 percent. Ďalej pomáha predýchavanie, trošku si zašportovať, otvorená diskusia a nenásilná komunikácia.

Čo sa deje v dieťati ak to rodičia nezvládnu a kričia, padajú výčitky alebo aj “po za uši”?

Dieťa je v prvom rade vystrašené. Blízka osoba, ktorá má vytvárať pocit bezpečia a doteraz bola spojená s bezpečím sa stáva pre dieťa hrozbou. Dieťa ešte nemá kognitívnu ani emočnú výbavu na to, aby úplne presne rozumelo tomu, aký význam má vzdelávanie pre budúci život. Zároveň hodnotenie dieťaťa cez známky môže nabúrať krehké detské “ja”, jeho sebaúctu, a celkovo pocit, že za niečo stojí bez výkonu. Často sa stáva, že takto vychovávame ľudí, orientovaných na výkon, ktorých hlavným motivátorom v živote sa stáva to, aby “nahrali čo najviac bodov” a cítili sa tak dobre. Nestačí, že sú sami sebou, ale aby za niečo stáli musia podávať výkon.

Čo by ste poradili rodičom: ako sa vyrovnať s neuspokojivými výsledkami svojich detí? Čo pomáha? – rozhovor, povzbudenie, podpora..

Hlavnou úlohou rodiča pri výchove detí je s nadhľadom povedané nezavadzať dieťaťu pri prekonávaní vývojových úloh smerom k rastu osobnosti. Ak môže pomôcť, podporiť, byť emočne stály tak pravdepodobne môže vychovať zdravé dieťa. Aj keď vždy sa môže niečo pokaziť … Dôležité je, že si rodič uvedomuje svoje vlastné projekcie, ktoré voči dieťaťu má. Čo od neho očakávali rodičia, keď bol školákom, ako bol trestaný, prípadne chválený za svoje výkony v škole. To, čím sme nasiakli počas svojho vlastného detstva nás pravdepodobne sprevádza aj pri výchove našich detí.

Niekedy dieťa môže byť šikovné, nadané, ale príliš ambiciózne a sebakritické. Aj jedinú dvojku potom považuje za veľkú prehru. Ako vysvetliť dieťaťu, že môže byť so sebou spokojné a tešiť sa z tohto úspechu?

Dieťa sa nestáva sebakritickým len tak z ničoho nič. Pravdepodobne žije v prostredí, kde sa očakáva, že bude podávať dobré výkony, ak už nie explicitne, tak podprahovo sa stretáva s tým napr. u rodičov. Tí dávajú najavo aké dôležité sú pre nich ich vlastné výkony v práci a podobne. Iný prípad sú deti, ktoré sú viac úzkostné a tie naozaj ťažko prežívajú obdobie okolo vysvedčenia. A to napriek uisteniu rodičmi, že známky nie sú to najdôležitejšie. V tom prípade sa treba zamyslieť nad tým, čo dieťaťu chýba.

Pomôže/motivuje odmena? Ak áno v akej podobe.

Odmeny tiež môžu mať svoju druhú tvár, pretože často zaväzujú dieťa zasa len podávať nejaký výkon. Treba si položiť otázku, či chceme aby sa dieťa učilo preto, že v tom vidí zmysel alebo kvôli odmenám. Ak chceme dieťa odmeniť tak odmena spoločne stráveným časom je dobrý nápad. Materiálne odmeny by som zvážila, z môjho pohľadu je to pominuteľná motivácia. Doležité je budovať u detí vnútorný zmysel pre učenie sa. To býva ale dlhodobý a náročný proces.

A na záver: čo majú povedať rodičia deťom ešte v predvečer/ráno pred odchodom do školy aby zmiernili prípadné napätie, možno úzkosť, strach…?

Rodičia by sa mali deťom venovať počas celého roka. A vedieť o tom, čo sa v škole deje aby sa vyhli nemilým prekvapeniam. Dnes v dobe internetových žiackych knižiek si ťažko predstavujem situáciu, že je rodič prekvapený vysvedčením svojho dieťaťa. Ale ak sa tak stane z nejakého dôvodu, je dobré si uvedomovať, že krik, hrozby a tresty nebudú mať pravdepodobne taký účinok ako mnohí očakávajú. Teda, že zapôsobia výchovne a dieťa zmení svoje správanie. Pokiaľ je dieťa v strese, cíti sa ohrozene, zapínajú sa v ňom všetky alarmy, na hormonálnej a fyziologickej úrovni, je vylúčené aby sa v tejto chvíli zo situácie poučilo. Ked sú všetky systémy tela pripravené na obranu a celá energia sa presúva na základnú reakciu a to je boj/obranu, či útok, frontálne časti mozgu, ktorým podlieha učenie sú úplne vyblokované a fungujú najmä podkôrové centrá. V takejto situácii reba čakať od dieťaťa naozaj len stresovú reakciu – buď sa bude brániť, alebo sa bude snažiť zo situácie vykľučkovať, prípadne ho strach tak rozloží, že nebude schopné žiadnej reakcie.